Takmer polovica Slovákov sa doteraz nevyrovnala so stratou blízkeho, až v tretine rodín sa o smrti mlčí
Obdobie sviatkov Všetkých svätých a Pamiatky zosnulých je časom, keď si pripomíname našich blízkych, ktorí už nie sú medzi nami. Hoci podľa Veľkého prieskumu rodín UNIQA 2026 až 60 percent Slovákov zažilo v posledných piatich rokoch stratu blízkeho človeka, o smrti a smútení sa v rodinách stále hovorí len zriedka.
Pridajte si TOUCHIT.sk ako preferovaný zdroj informácií
Počas smútenia po strate blízkeho takmer tri štvrtiny Slovákov zdieľajú svoje emócie s ostatnými členmi rodiny, alebo majú oporu v širšej rodine či medzi priateľmi.
„Napriek tomu až 90 percent členov slovenských rodín tvrdí, že sa so stratou blízkeho musia vyrovnávať sami, a až v tretine slovenských rodín sa o pocitoch súvisiach so stratou blízkeho nehovorí ani vtedy, keď v rodine niekto práve zomrel. Mlčanie však neznamená, že ľudia nepotrebujú pomoc. Aj preto cez Nadačný fond UNIQA otvárame tému paliatívnej starostlivosti a pomoci mobilných hospicov. Pomáhame rodinám získať informácie a nájsť odbornú oporu počas vážneho ochorenia blízkeho aj po jeho strate. Keď ľudia poznajú možnosti pomoci včas, nemusia ich začať hľadať až vo chvíli, keď sú vyčerpaní a pod tlakom. Chceme, aby vedeli, že sme tu pre nich aj v takýchto náročných obdobiach,“ hovorí Katarína Strýčková za Nadačný fond UNIQA.
Podľa Veľkého prieskumu rodín UNIQA si až dve tretiny rodín si myslia, že zármutok a bolesť, ktoré sú spojené so stratou blízkeho, je niečo, „čo v priebehu času odznie“. Takmer 40 percentám slovenských rodín pomáha vsmútení viera a náboženstvo. Len zlomok z nich predpokladá, že by hľadali aj odbornú psychologickú pomoc. Takmer polovica Slovákov však uvádza, že sa so smrťou blízkeho doteraz nevyrovnali.
Blízkemu môžeme byť oporou aj bez odpovede na všetko
Podľa Veľkého prieskumu rodín UNIQA 2026 viac ako štvrtina respondentov uvádza, že sa stará o starých či chorých blízkych. Až 40 percent blízkych, ktorých Slováci stratili, boli pred smrťou odkázaní na pomoc iných. Vážne ochorenie tak má aj rodinný rozmer: popri potrebách chorého prináša otázku, ako podporiť jeho okolie. Pri vážnom ochorení či starnutí rodičov sa rodiny stretávajú aj s otázkami, na ktoré neexistuje jednoduchá odpoveď. Ako hovoriť s blízkym o jeho obavách? Čo mu povedať, keď ho chceme povzbudiť, ale nechceme popierať realitu?
Psychiater a neurovedec Jiří Horáček pripomína hodnotu empatie – schopnosti súcitiť s druhým a dať mu to najavo. Keď blízky človek čelí vážnemu ochoreniu, často nevieme, čo povedať. Jeho obavy nemusíme vedieť vyriešiť, no dôležité je byť pri ňom.
„Je to zložitá otázka a u každého človeka to bude iné. Neexistuje univerzálne odporúčanie. No existuje jeden úžasný nástroj, ktorý máme a musíme mu dať vysokú hodnotu – empatia. Obyčajná schopnosť súcitiť s druhým a dať mu to najavo,“ hovorí Jiří Horáček.
Empatia pri hľadaní riešenia
Horáček pri otázke, ako sa rozprávať s blízkymi, ktorí čelia vlastnej konečnosti, neponúka zoznam správnych viet. Zdôrazňuje spôsob, akým sa k druhému vzťahujeme.
„Často nemusíme hľadať zložité riešenia, stačí úprimne prežívaná empatia. Čím zložitejšia je situácia druhého človeka, tým viac mu pomôže. Je to ten najdôležitejší nástroj, ktorý uvoľní človeku ruky, aby si riešenie našiel sám,“ vysvetľuje.
Byť oporou teda podľa jeho slov nemusí znamenať nájsť odpoveď za druhého. Dôležité je aj citlivo odhadnúť, čo práve potrebuje. Horáček upozorňuje na rozdiely medzi prežívaním mladého a staršieho človeka aj medzi situáciou človeka na konci života a človeka, ktorého liečba má šancu na úspech:
„Dôležité je nezakrývať si oči pred realitou. To najhoršie je ‚hrať hru‘, keď človek vie, že je vážne chorý, ale ja mu hovorím presný opak.“
Obavy zasahujú aj blízkych
Vážne ochorenie môže otvoriť otázky, ktoré v každodennom živote odsúvame. Jiří Horáček vysvetľuje, že bežne používame obranné mechanizmy, vďaka ktorým dokážeme svoje obavy nechať v úzadí a sústrediť sa na rodinu, prácu či budúcnosť.Pri vážnej diagnóze však tieto obrany nemusia stačiť.
„Väčšinu života sa nám darí nemyslieť na to, že sa raz skončí. V hlave máme vytvorený celý aparát, ktorý nás pred touto myšlienkou chráni. Skôr či neskôr však prídu situácie, keď tieto obrany zlyhajú a my na to často nie sme pripravení. Problém nastáva napríklad vo chvíli, keď človek vážne ochorie. Vtedy je zrazu vystavený plnej ‚nahote‘ vlastnej konečnosti a triky, ktorými si myseľ bežne uľahčuje život, prestanú fungovať,“ vysvetľuje Jiří Horáček.
Takúto existenciálnu tieseň však môžu podľa neho zažívať aj blízki chorého, napríklad pri starostlivosti o umierajúceho rodiča alebo iného člena rodiny.
„Existenciálnu tieseň môžeme zažívať aj ‚z druhej ruky‘, keď máme v okolí ťažko chorého človeka alebo sa staráme o umierajúceho rodiča. Smrti sa bojíme všetci, lenže táto starosť býva popretá alebo zametená pod koberec obrannými mechanizmami. Keď ochorie niekto blízky, otvárajú sa v nás tie isté otázky,“ hovorí Jiří Horáček.
Odpoveď psychiatra pripomína, že aj človek poskytujúci oporu môže vnútorne prežívať strach a neistotu. Vážne ochorenie blízkeho zasahuje celú rodinu – mení jej každodenný život, ovplyvňuje psychickú pohodu aj vzájomné vzťahy. Podpora je preto dôležitá aj pre tých, ktorí sa o chorého starajú a sú mu nablízku.
Priestor pre život a blízkosť
Horáček opisuje pacientov, ktorým sa tiesnivé predstavy opakovane vracajú, hoci by sa chceli venovať vnúčatám a blízkym. Psychická záťaž tak zasahuje aj do času, ktorý chcú prežiť s rodinou. Zmiernenie tejto tiesne je preto jednou z otázok, ktorým sa vo svojom výskume venuje. Pri komunikácii s blízkymi pritom zdôrazňuje rešpekt k tomu, že každý človek môže svoju situáciu prežívať inak. Pomoc sa začína pozornosťou k jeho potrebám a schopnosťou dať mu najavo súcit bez predstierania, hovorí psychiater: „Myslím si, že by sme to mali uchopiť poctivo, a nenechávať to na poslednú chvíľu. Je úlohou každého z nás nájsť si na to riešenie, a nie pred ním jednoducho zavrieť oči,“ hovorí o vyrovnávaní sa s vlastnou konečnosťou.
Pre rodiny z toho vyplýva aj praktická myšlienka: nemusíme poznať odpoveď na každú obavu nášho blízkeho, aby sme mu mohli byť oporou. Hodnotu má aj empatia, ktorú úprimne prežívame a dokážeme ju dať otvorene najavo.
O prežívaní náročných životných situácií a podpore blízkych rozprával v prvom diele slovensko-českej videopodkastovej minisérie, ktorú prináša Nadačný fond UNIQA v spolupráci s podcastom Prítomie a Ligou za duševné zdravie. V siedmich dieloch rozvíjajú slovenskí a českí odborníci vybrané témy Veľkého prieskumu rodín UNIQA 2026, ktoré sa dotýkajú života a psychickej pohody rodín na Slovensku aj v Českej republike.
Celý rozhovor v rámci prvej epizódy si môžete pozrieť tu a nájdete ho aj vo všetkých podcastových aplikáciách.
Podobné články
30. októbra 2026
4m
Renault Twingo E-Tech electric finalistom ankety Car of the Year 2027
30. októbra 2026
6m
